Pýtate sa prečo taký nadpis? Z jednoduchého dôvodu. Dnešná cesta do Bojníc bola totiž jemne povedané taký malý adrenalínový šport. No ale poďme pekne po po poriadku.

Celý deň blbec začal už ráno na Nivách kde som si oblial kraťase minerálkou. Nevadí tie uschnú cestou a nik si hádam nič nevšimne. Show pokračovala v autobuse samotnom. Všetci sme si posadali, keď tu zrazu sa odmietali zatvoriť stredné dvere. Šoféri skúšali všetky známe triky aby dvere presvedčili. Napokon sme však museli prestúpiť do iného stroja. To ešte tak nevadilo, keďže sa to stalo na Nivách a bolo do čoho prestúpiť. Horšie by bolo, keby sa to stalo na niektorej zo zastávok.

Avšak ako sa vraví show must go on. A tak sa pred Sencom znova zadarilo.Šofér spravil pravdepodobne ostrejší manévere v zákrute než bolo zdravé. Na čo s priestoru nad sedačkami vyletel celkom ťažký kufrík a trafil starkého oproti na sedačke tak, že trafil ruku a nohu nešťastného cestujúceho.

Starký samozrejme začal robiť paniku a  požadoval privolanie lekára aby ho ošetrili. Avšak bol podľa mňa viac vyplašený ako ranený a nič mu nebolo. Avšak jedna hrubokrká horúca hlava sa našla a chvíľu som sa bál že sa pustí do nešťastníka šoféra. Autobus sa samozrejme rozdelil na dva tábori za starkého  a proti nemu.

V  tej chvíli som mal dojem, že som asi najpokojnejší cestujúci z celého autobusu, keďže som si ďalej totálne flegmaticky prezeral internet a očkom sledoval dianie v kabíne.

Poviem vám, že šofér musel byť rád keď dotknutý starký v Topoľčanoch vystúpil. A ja som si len tak v duchu pomyslel, že teraz by už ku kompletke stačilo aby nám odpadlo koleso.

Veru do Bojníc cestujem roky, ale tak adrenalínovú jazdu s takou skladbou nervných cestujúcich som dlho nezažil. A pevne verím, že už ani dlho nezažijem, a šoférovi ďakujem, že sme to celkom ustáli.